Toto je prvý príbeh takže prepáčte ak to nebude až také dobré ako by ste si predstavovali ale zato sa posnažím. Je pravda, že už pred rokom som sa pokúšala niečo napísať ale nevyšlo to tak teraz to skúsim úplne nanovo a dúfam,že mi to vyjde :D Želám príjemné a nerušené čítanie. :3
Misaki-chan
Moje meno je Chou.
Mám 16 rokov,175cm hnedé dlhé vlasy a bledú pokožku.
_________________________________________________________________________________
Dnešný deň sa začal tak ako všetky iné inými slovami nudne. Vstala som nasledovala ranná hygiena raňajky a potom som už len bežala na autobus.
V škole som konečne spomalila tempo heh zistila som, že ani nemeškám a to sa mi často nestáva. V triede som síce nebola medzi prvými ale aj tak. Mali by ste o mne vedieť, že nemám veľa kamarátok...vlastne mám iba jednu. Úprimne je to asi aj lepšie lebo viem, že ja to moja skutočná kamoška Waki a nepretvára sa tak ako ostatné ktoré sa chcú priateliť iba kvôli tomu, že pochádzam z bohatej rodiny. Čo sa týka chalanov bolo ich veľa ale ani jeden ma nemiloval skutočne. Ale predtým ako som sa zoznámila z Waki som bola hlúpa takže som si začala s každým .
Hodina sa už začala miesto vedľa mňa je prázdne síce tam zvykne sedávať Waki dnes bude prázdne pretože je chorá.
Škola našťastie prešla rýchlo tak som zabehla do obchodu kúpiť koláč pre Waki lebo som sa k nej chystala na návštevu.
Nebýva ďaleko tak idem pešo.
Zrazu ma niekto zatiahol do úzkej uličky a zhodil na zem. Rýchlo som sa postavila ale ten človek bol už pri mne a tlačil ma k stene. V sebaobrane som sa snažila svojho útočníka spacifikovať ale bol silnejší a len jednou rukou mi zovrel obe zápästia a druhou rukou zo mňa strhol všetky šperky a z vačkov na nohaviciach povyberal všetky moje peniaze nestrácal čas tým, že by sa so mnou zhováral bola som úplne pozabudnutá a ani mi nenapadlo kričať o pomoc ale keď som sa o to konečne pokúsila kopol ma kolenom do brucha niečo si zahundral pod nos svoje kopance do brucha ešte párkrát zopakoval a odišiel preč ja som dopadla na zem na kopec smetí medzi ktorými bolo aj dosť ostré sklo na ktoré som spadla a prepichlo mi to bok. Stratila som moc krvi nato aby som vládala vstať a tak som v tej malej tmavej uličke pomaly ale isto umierala beztoho aby o tom niekto vedel. Tú bolesť čo som zažívala by som nepriala naozaj nikomu iba tomu hajzlovy ktorý mi toto urobil. Pomaly som zavrela oči a umrela som.
Keď som sa zobudila bola som v prázdnej miestnosti v ktorej sa nachádzala iba postel dokonca chýbali aj okná. Našťastie tam ale boli dvere. Pomaly som ich pootvorila aby som videla kde sa nachádzam takto som toho ale veľa nezistila tak som sa rozhodla vyjsť z izby akonáhle som prekročila prah dverí predo mnou sa zjavilo malé dievčatko ktoré malo dva čierne copy a na sebe polo dlhé čierne šaty a mala snehobielou pokožkou. Usmievala sa na mňa nepovedala ani slovo len mi naznačila aby som ju nasledovala no čo nemám čo stratiť aj tak som už mŕtva takže som sa vybrala za ňou. Išli sme po dlhej tmavej chodbe dostali sme sa ku schodisku kde sme ale zahli do ďalšej spleti chodieb ešte dlho sme sa takto premávali až nakoniec to malé dievča zastavilo a ukázalo na jedny obrovské dvere. Pravdepodobne chcela aby som vošla a tak som aj spravila. Vnútri sedela za stolom jedna pani stredného veku pozrela sa na mňa, ukázala na stoličku aby som si sadla. Čo je s vami ľudia, že neviete rozprávať je to dosť deprimujúce. Po chvíli tá žena prehovorila.
,,Toto je v našom svete neobvyklá situácia aby si vedela nemala si zomrieť ale dnes umrelo veľa ľudí tak sa stala asi chyba v systéme a umrela si tiež ale aby sme to opravili môžeme ti navrhnúť zmluvu alebo ak chcete volajme to dohoda."povedala a otočila ku mne kus papiera predpokladám, že je to tá dohoda o ktorej hovorí.
,,Stojí v nej, že sa môžete vrátiť do sveta živých a dožiť svoj život inými slovami zomrieť tak ako vám je súdené akurát, že je tam podmienka a tá podmienka znie, že sa nebudete môcť po návrate do vášho sveta skontaktovať so svojou rodinou ani priateľmi a nikomu vo svete živých nebudete môcť o dohode povedať." povedala úplne vyrovnaným hlasom.
,,Že čo? Toto nemyslíte vážne, že!? Chcete mi povedať, že som ani nemala umrieť!?"
Zvreskla som na tú ženu aj keď je očividné, že ona za nič nemôže a je len nejaká zamestnankyňa ktorá o ničom nerozhoduje.Po pár minútach premýšľania som prehovorila.
,,V poriadku súhlasím s dohodou vrátim sa späť do sveta živých či ako to hovoríte a dožijem svoj život."
,,Som rada, že ste si vybrali túto možnosť."
Potom stlačila nejaký gombík na stole a ja som omdlela. Skvelé už zase v bezvedomí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára